Ako si však namiešať ten správny koktail emócií, túžob a plánov a byť si pritom istý, že nám z toho všetkého nebude nakoniec zle?! Veď predsa len, - nie každý z nás má v sebe zakódovaný správny odhad a gény skutočného šéfkuchára... V takýchto nejasných prípadoch sa zrejme treba spoľahnúť na metódu pokusu a omylu a dúfať, že ak sa nám aj tentokrát vlúdi ešte nejaká tá chybička, nabudúce ju už rozhodne nespravíme..!
Aj keď, tu by som rada podotkla, že niektorí ľudia sú absolútne rezistentní voči akýmkoľvek radám a nevyliečiteľní zo svojich chýb a nedostatkov. Ako príklad by som vám mohla uviesť mňa i s mojou bedárskou nedochvíľnosťou. Že prečo bedárskou? No preto, že keď „presnosť je výsada kráľov", tak ja musím byť ten najposlednejší bedár v celom kráľovstve, či na celej planéte. Áno, úprimne priznávam, že viac ako často som práve ja tým naj-najposlednejším človekom, na ktorého sa stále čaká! Alebo aj nečaká... (Čo si budem nahovárať, nie som zas až tak dôležitá... :()
Na tento svoj hendikep mám dokonca aj svoje vlastné príslovie, ktoré znie: „Múdry sa učí na cudzích chybách, hlúpy na vlastných a idiot na žiadnych"... no ani tento fakt, že to viem, mi ten otrasný zvyk nepomáha zmeniť... Tu je brilantne vidieť, že teória a prax sú dve, často úplne rozdielne veci a že človek sa až tak veľmi nemení, ale zostáva tým, čím bol (ja konkrétne tým idiotom :)).
Ďalšia moja zaujímavá životná (t.j. na vlastnej koži zažitá) skúsenosť je taká, že kedysi som bola slepcom, postupne som začala vidieť čiernobielo a dnes už vidím aj farebne, čomu som, samozrejme, moc rada. (Má to však jeden maličký háčik a to ten, že si stále neviem vybrať, ktorá farba bude tá moja najobľúbenejšia... Fakt netuším, ktorá je tá naj...poraďte...)
A taktiež už viem, čo znamená ´Zlatá stredná cesta´... Zistila som, že nie je daná ľuďom preto, aby boli priemerní, ALE preto, aby si zachovali svoj zdravý rozum a psychiku.
Veru, musím povedať, že ja som nikdy nebývala priemerná... Buď som v niektorých veciach vytŕčala, alebo som sa v nich strácala. Len naozaj zriedka som bola v niečom ten pravý aritmetický priemer. A hoci mi to niekedy dosť vadilo, teraz som tomu vlastne rada, lebo môj život je aspoň jeden veľký, farebný a stále sa krútiaci kolotoč. Nie je to však ten kolotoč, ktorý sa krúti stále do tej istej strany (lebo to by ma asi nebavilo), ale taký, ktorý z vás vytrasie všetko, čo je vo vás nadbytočné (všetky nadbytočné emócie, a u niektorých občas aj všetko nadbytočné jedlo...).
Nie, že by som bola nejakým skutočným milovníkom tých veľkých železných oblúd, (to teda vôbec!), ale asi mám v sebe určité stopy masochizmu a extrémizmu, keďže sa na ne vždy znovu a znovu teším aj napriek tomu, že nemám ktovieako silný žalúdok a ani nervy. (Tie bláznivé motýle pred-tým... a ten úžasný pocit úľavy po-tom mi však zrejme stoja za to...).
Iste mi dáte za pravdu, že nie je nič lepšie ako mať pocit, že stojíme pevne na nohách, a nič nás z nich tak ľahko nezhodí..! Žiaľ, tento suprový pocit nemávame večne... Je tu proste nezmeniteľný fakt, že sme boli vcucnutí do chaosu zvaného život, a občas v ňom bývame nielen hore, či dole, ale aj dolu hlavou (alebo dokonca i pod vodou, - ak sa točíme napríklad na kolese vodného mlyna... :)). Na to všetko si však asi musíme zvyknúť, a pokiaľ sa dá, tak sa aj naučiť to vychutnávať.
Držím vám v tom palce a želám vám všetkým ´VEĽA ŠŤASTIA´!